VOGUE

VOGUE

 „...v móde ide o metamorfózu, o to ako sa zmeniť sami, ako hrať to čo chceme, aby druhí videli.“

Marc Jacobs – návrhár (Creative Director, Louis Vuitton)  

Módny časopis Vogue prvý raz vyšiel v roku 1892. Spôsob, ako sa dnes pozeráme na módu je úplne iný. Dnes je móda celosvetová, patrí všetkým. Je odrazom našej doby – módna fotografia vypovedá o všetkom, čo sa vo svete deje. Za tieto fotografie zodpovedajú módne editorky.

Módne editorky vytvárajú obraz , ale nejde vysvetliť, ako to robia. Spolupracujú s fotografom na vytvorení obrazu a nastavujú zrkadlo. Umožňujú vstúpiť do sna, na krátku chvíľu žiť v inom svete. Každý módny editor k móde pristupuje inak.

Keď tento časopis začínal, najviac zo všetkého to bol spoločenský magazín zameraný na dámy zo spoločnosti.  Vtedy to bola samá ilustrácia. Až keď ho v roku 1909 kúpil Condé Monstrose Nast, obrátil pozornosť omnoho viac k dámskej móde – zo všetkého najviac začal používať fotografie. Nefotil iba dámy zo spoločnosti, ale tiež módu.

História v rokoch

1932 – prvá farebná fotografia na titulnej stránke Vogue

1941 – zvýraznené ramená, padákový nylon

-   Lee Miller (vojnová spravodajkyňa Vogue) – prináša pohľad na život v cudzích zemiach. Bola najobľúbenejšou z modeliek ale tiež fotografovala. Uverejnila najodvážnejšie snímky v módnom časopise – z koncentračného tábora, ktoré by v takomto časopise nikto nečakal.

1949 – 1972 - Babs Simpson – módna editorka

1951 – Silueta presýpajúcich hodín

-  Susan Train sa stala vedúcou parížskej redakcie Vogue (bol tam iba fotograf a ona, žiadny kaderník či maskér – nik).

1963 – klobúk „kastrolík“ – Elisabeth Taylor hrá Kleopatru

-  Diana Vreeland, šéfredaktorka Vogue – priniesla dramatickú zmenu, mala expresívny spôsob vyjadrovania. Samé vibrácie a obrazy. Od každého očakávala aby urobil veľa práce. Chcela byť vždy tam, kde sa niečo dialo.

1966 – zväčšená minisukňa

1966 – 1991 – Polly Mellen – módna editorka; vždy pracovala veľmi tvrdo a prácu milovala. V roku 1971 sa stala jej asistentkou Vera Wang. Oddelenie módy bolo zakázanou zónou, Polly bola ako parný valec. Ako nováčik dostala obrovskú príležitosť – fotenie v Japonsku (5 týždňov – najdrahšia cesta, ktorú Vogue podnikol).

1971 – topánky na platforme

1971 – 1988 Grace Mirabella – šéfredaktorka Vogue; požiadala celú redakciu, aby prišli. Mala víziu modernej ženy zapojenú do ženského hnutia.

1971 – 1988 Jade Hobson – módna editorka; – vždy chcela kontrolovať všetko, čo vidí fotograf. Nosila so sebou malý ďalekohľad aj fotoaparát.

1975 – Shampoo, Disco

-  Polly Mellen budí kontroverziu; chcela informatívne články, aby čitateľky mali nejaký úžitok. Začalo to vôňami ale nabralo to sexuálny smer. Žena bola vždy objektom túžby, ale odrazu tu bola žena, ktorá bola chlípna a mala hriešne myšlienky. Bol to prelom pre Vogue. Veľa čitateľom sa to nepáčilo, mali dojem, že to bolo zbytočné, nepríjemné a zneužívajúce ženy. Ženy v tom čase nosili ku kostýmom tenisky (v USA), chceli ženy povzbudiť aby vyzerali viac žensky. Vtedy photoshop neexistoval. Editorky sa vo Vogue vždy riadili heslom – urobiť pre fotku čokoľvek.

1981 – reaganová v červenej, ramenné vypchávky

    - Nastassja Kinski pózovala pre Vogue

1985 – 1995 - Carlyne Cerf De Dudzeele – externá editorka (Carlyne je niečo extra, oslnivá francúzska aristokratka ktorá hovorí ako dlaždič). Skombinovala džinsy Guess s tričkom - toto Vogue odnieslo do sveta „na ulici“.

1988 - Anna Wintour - šéfredaktorka Vogue – módu ovplyvňovali najmä ulice, mladá ženy.

1988 – 1995 – Grace Coddington (Fashion director) - poetické, extrémne romantické videnie. Chce aby jej fotky majú dejovú  líniu. Za svojou predstavou ide neúprosne, nič ju nezastaví.

1989 – do súčasnosti - Phyllis Posnick – Fashion director - musí si urobiť predstavu až do posledného detailu, nič nenecháva náhode, je veľmi prísna a tvrdohlavá. Jej úloha v magazíne je veľmi odlišná. Phyllis vytvára s fotografiami jednotlivý obraz, fotky majú ilustrovať nejakú myšlienku, či je to starostlivosť o zdravie, pleť, diéta, farba na vlasy – človek musí myslieť na to, že má čitateľov prekvapiť, donútiť ho zastaviť sa.

1992 – 2005 - Camilla Nickerson – externá editorka, od 2010 do súčasnosti – zavolali ju na módnu poradu. Móda je pre ňu odraz kultúry, vyjadruje celý svet. Camilla vie zachytiť modelky akoby náhodou, priemyselnou kamerou.

1992 - Grace Coddington priniesla do Vogue štýl grunge – vo Vogue sa ukazuje štýl ulice, subkultúry. Všetci boli zmätení z toho, čo Vogue urobilo.

1999 – do súčasnosti - Tonne Goodman módna editorka – preferuje americký štýl, študovala maľbu a kresbu, na strednej robila modelku pre Vogue za čias Diany Vreeland. Americká móda má byť praktická, sama nosí biele džínsy, tričko, a topánky bez podpätkov. Reprezentuje dušu americkej duši a amerického zmyslu pre krásu. Je američanka, a keďže väčšina editoriek sú britky, robí veci „americky“.

2000 – 2002 - začali sa na titulkách a v časopisoch naplno objavovať celebrity

2012 - Vogue oslavuje 120. Výročie

Anna Wintour – šéfredaktorka Vogue

17.7.2012 – Rye, New York; bývalé aj súčasné módne editorky Vogue sa zišli, aby ich mohla zvečniť Annie Leibovitz. 

Módne časopisy

Módne časopisy ako odraz kultúry

Módne časopisy boli vždy zrkadlom odrážajúcim kultúru a ducha danej doby. Od prvých módnych skíc, ktoré sa objavili už v 17. storočí boli módne časopisy ako encyklopédia. Pri pohľade na časopisy z rôznych období a rôznych krajín môžeme vidieť, ako sa časopisy menili spolu s dobou.

S globalizáciou a rastúcim záujmom o módu sa rozšírili lesklé časopisy do celého sveta. Časopisy ako Vogue, Elle a Harper´s Bazaar sú dnes publikované vo všetkých hlavných svetových ekonomikách (GRAF – najväčšie ekonomiky sveta podľa desaťročí). Aj napriek tomu, že tieto časopisy majú rovnaký názov po celom svete, obsahovo sa líšia a majú rôzny prístup k čitateľom. Postavenie na trhu či cieľové skupiny sú rovnaké, ale informácie a spôsob, akým sú podávané sa veľmi líši.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že všetky módne časopisy sú rovnaké – fotenie s rôznymi modelmi, články o trendoch, rady ako byť štýlový atď. Z časti je to pravda, avšak ženy sú odlišné a preto je nemožné zamerať sa na všetky z nich. Z tohto dôvodu majú časopisy ako Vogue či Elle vo veľkých krajinách vlastné edície, pretože ženy z konkrétnej krajiny majú rovnaké kultúrne zázemie, rovnaký rebríček hodnôt a ich módne vzdelanie a vnímanie je viac-menej tiež rovnaké (alebo si to myslia aspoň vydavatelia).

Krajiny sa vzájomne líšia v ich historickom vývoji, kultúre a rovnako aj v módnej tvorbe. Čitatelia tak očakávajú aj určitý obsah v časopisoch, ktoré si kupujú, aby zodpovedal ich potrebám. Samozrejme existujú aj globálne trendy, ktoré sa nachádzajú vo všetkých publikáciách bez ohľadu na krajinu. Zároveň však majú schopnosť ovplyvňovať a podporovať určité trendy.

V roku 1930 americký Vogue podporil myšlienku dynamickej modernej ženy, kde boli uvádzané praktické rady o tom, čo sa nosí do práce, z ktorých vyplývala sloboda a vzrušenie. V ruskom Vogue z roku 1990 extravagancia priniesla vysnívaný obraz, pri ktorom sa malo zabudnúť na ekonomickú krízu.

FRANCÚZSKO

            Francúzsko je kolískou módy a haute couture (voľný preklad: vysoké krajčírstvo –  medzinárodne používaný termín z oblasti módy označujúci oblečenie šité na mieru a vyrobené v Paríži z vysoko kvalitných a drahých látok s dôrazom na detail a zakončenie). Vogue Paris je najluxusnejším zo všetkých časopisov Vogue – každá stránka je čisto módna, profesionálna a luxusná. Šéfredaktorka Vogue Paris – Emmanuelle Alt ponúka veľmi provokatívne fotky, ktoré zodpovedajú vnímavým francúzskym ženám. Spolupracuje s najlepšími fotografmi z priemyslu, ako sú Mario Sorrenti a Terry Richardson.

TALIANSKO

            Pri talianskej verzii Vogue by sme mohli očakávať, že uvidíme veľa podobností s Vogue Paris, pretože tieto dve krajiny sú si blízke, pokiaľ ide o históriu módy a tradíciu, ale taliansky Vogue je kompletne iný. Má veľa talianskych inzerentov, ktorí nie sú známi vo svete, ako napríklad Erika Cavallini, Giada atď., čo poukazuje na to, že taliani sú veľmi hrdí na svoje módne dedičstvo a ich vlastné značky.

ŠPANIELSKO

Španielske vydanie Vogue odrážajú španielsku kultúru a ich spôsob života. Publikácie sú radostné, zábavné a uvoľňujúce. Luxus či vysoko módny editorial tu vidíme zriedka. Je v nich dôraz na rodinu a cestovanie. Nachádza sa tu množstvo inzerentov s nízkym profilom, ktoré by ste v časopise Vogue Paris nikdy nevideli, avšak španielky sú úplne iné typy žien – veľmi „domácky“ orientované na rodiny, so šťastným duchom a vášňou pre život.

VEĽKÁ BRITÁNIA

        Britský Vogue je časopis s postavou britskej ženy, konzervatívnej, veľmi štýlovej a jednoduchej. Časopis nesie silného ducha Británie, kde takmer na každej strane môžeme čítať – kráľovská rodina, kone, Alexa Chung (britská TV moderátorka, modelka a redaktorka britského Vogue), veľa britských návrhárov (mladých či zabehnutých) atď., takže zatiaľ čo španielsky Vogue nám ukazuje radostné scenérie pláži v Barcelone, britský Vogue zachytáva opustené hrady na severe Anglicka.  

Vintage štýl

Vintage štýl - návrat k minulosti 

Módny svet sa mení... Čo bolo považované za zaujímavé, nezvyčajné a luxusné sa stáva nudné a komerčné. Čo sa stane novým symbolom?

Decades v LA, Londýne a Paríži je jedným z najznámejších vintage butikov na celom svete. Na fotografii – Cameron Silver´s Decades (mimochodom, kniha Decades naozaj stojí za to, aby bola súčasťou vašej zbierky).

Možno vás to prekvapí, ale obrovský rastúci záujem o vintage oblečenie a doplnky poukazuje na nový luxusný status. Vintage nie je nič nové, avšak s aktuálnou demokratizáciou a komercializáciou módy priťahuje veľkú pozornosť milovníkov módy na oboch stranách Atlantiku.

Takže za prvé, čo je vlastne VINTAGE? Vintage nie je žiadny second-hand. Na vintage trhoch po celom svete (nejedná sa o blšie trhy) nájdete úplne „nové“ šaty, ktoré budú o dvadsať, tridsať či dokonca aj viac rokov staršie. Niektoré z nich majú dokonca ešte cenovky, a vy môžete mať šťastie a dostať vintage kúsok, ktorý ešte predtým nikto nenosil.

Pred pár rokmi kategória „VINTAGE“ zahŕňala všetky kusy, ktoré mali minimálne desaťročnú históriu. Módny svet sa však mení tak rýchlo, že hranice, ktoré definovali vintage už nie sú tak ostré, ako bývali kedysi.

Napríklad Tom Ford pre Gucci predstavil vintage jeho poslednou kolekciu pre taliansku značku v roku 2004 (čas letí – je to už 10 rokov).

Lou Lou Vintage veľtrh, UK

Ceny exkluzívnych kúskov závisia od viacerých faktorov, najmä od toho, čo sa deje na aukcii, ale tu naozaj neviem, čo očakávať. Napríklad, na vintage veľtrhu vo Florencii bola cena slnečných okuliarov Yves Saint Lauren zo 70. rokov päťdesiat euro (50 €), ale cena vintage kabelky značky Hermés Birkin na rovnakom veľtrhu bola vyššia, ako cena kabeliek z najnovšej kolekcie tejto značky.

Myšlienka vintage oblečenia je pre väčšinu ľudí divoká, ale výskyt vintage šiat na červenom koberci, fotenia pre magazíny či dokonca na pultoch Bergdorf Goodman (obchod s luxusným oblečením v centre Manhattanu v NY) zmenil situáciu radikálne – už nie je považovaný za prijateľný, ale za chutný.

Záujem o vintage kúsky stále rastie, a my môžeme sledovať vývoj na svetových módnych trhoch, predovšetkým ázijských a západných. Skúsení luxusní spotrebitelia tohto štýlu lovia a investujú do vzácnych historických kúskov, ako sú Chanel bundy, ktoré navrhla samotná Coco Chanel (1883 – † 1971) alebo kabelky Gucci z čias Guccio Gucci (1881 – † 1953). Spotrebitelia v Ázii a Rusku avšak stále investujú do najnovších kolekcií svojich obľúbených značiek, ako Chanel, Gucci, Louis Vuitton atď. – považujú ich za symbol svojho spoločenského statusu.

            Luxus je definovaný svojou jedinečnosťou. Čo môže byť jedinečnejšie, ako kúsky z kolekcie Louis Vuitton z roku 1976? Ste iba hrdým majiteľom...

Podstata vintage štýlu je v kombinácii histórie, výlučnosti a dizajnu. Investícia do tohto štýlu poukazuje na znalosť a porozumenie módy a rovnako aj jej histórii. VINTAGE je teraz vaša konkurenčná výhoda, VINTAGE robí náš výzor unikátnym.